Multikulturálna spoločnosť – iba naivný detský sen?

Táto problematika ma veľmi zaujíma už dosť dlhú dobu. A myslím, že riešenie týchto problémov je dosť podstatné pre stabilné fungovanie spoločnosti vo väčšine štátov západnej Európy. Väčšina západných krajín bola voči prisťahovalcom veľmi prívetivá. V rámci image - u multikulturlity ich vítali s otvorenou náručou. No na následky príliš nepomýšľali. Ako budú žiť? Ako sa majú integrovať? Čo tým vlastne chceme dosiahnuť? Tieto otázky si asi nepoložili. Hlavne, že vyzerali veľkoryso, že ponúkajú lepší život chudobným z rozvojových krajín. Obdivuhodné a ušľachtilé. Takisto ako vízia mierumilovného spolužitia ľudí z iných kultúr. No ak sú tieto kultúry absolútne odlišné, mám obavy, že to nie je tak úplne možné. Pôvodný zámer bol asi taký, že títo prisťahovalci budú robiť manuálne práce, ktoré nevyžadujú špeciálnu kvalifikáciu, že budú lacnou pracovnou silou. Ľudia v prvej prisťahovaleckej vlne to asi plánovali tiež, myslím, že vôľa pracovať a slušne žiť tam bola. No skoro zistili, že sa to dá aj bez tej práce. Väčšina z nich a aj ztých nových prisťahovalcov na prácu už ani nepomyslí. Chcú len podporu od štátu, niečo za nič. Koncentrujú sa do mestských častí, v ktorých žijú prevažne oni, nemajú dôvod na integráciu. A ich potomkovia sú na tom iba horšie. Ako môžu byť cieľavedomí a pracovitý, keď majú takýto príklad? Respektíve keď nemajú žiadny príklad, pozitívny vzor, ktorým by sa mohli inšpirovať? Prácu nepovažujú za potrebnú, dá sa prežiť aj bez nej. Často sa dajú zlákať na „zlé cesty“ , stanú sa z nich delikventi. A učitelia v školách to s nimi majú tiež ťažké. ( tým, ktorých to zaujíma viac odporúčam článok Nemecko bez tabu, týždenník .týždeň 18/2006)Takže prisťahovalci vlastne žijú z daní domácich. Ich nevôľa je teda dosť pochopiteľná, keďže oni na to neboli vôbec pripravení. Nejde ani tak o rasizmus, skôr o xenofóbiu, ktorá i napriek liberalizácii spoločnosti pretrváva. Môžem uviesť osobnú skúsenosť z Talianska. Moja sestra sa tam vydala, za veľmi sympatického taliana Danila. Mám ho rada, rada sa s ním rozprávam. O bežných veciach i o talianskych či celosvetových problémoch. Najprv, keď mi povedal svoje stanovisko voči týmto svojim novým spoluobčanom tmavšej pleti ( takých je tam naozaj hojne, hlavne z Maroka ale i z Albánska a iných krajín), bola som šokovaná. Skoro som ho začala považovať za rasistu. ( Vtedy som s tým nemala žiadne reálne skúsenosti a verila som ideálu multikulturality a rovnosti ľudí. Tej rovnosti verím dodnes, no s multikulturalitou je to u mňa horšie:) No on mi to vysvetlil a ja som ho pochopila. Povedal mi, aká je talianska vláda voči týmto prisťahovalcom veľkorysá ( tiež v rámci dobrého image, v podstate na úkor talianov). Stavia pre nich domy, dáva im rôzne príspevky, proste ich všemožne podporuje. Ale to by nebol problém, okrem toho, že ich to nemotivuje pracovať. Problém je napríklad to, že moja sestra nedostala príspevok na dieťa ( ktorý oni bežne dostávajú ), lebo ževraj sú na tom finančne veľmi dobre. To, že bývajú v byte, ktorý patrí Danilovmu otcovi a ich majetok je v podstate jedno auto ( bez ktorého sa tam človek nezaobíde, keďže je to vlastne taká veľká dedina) je asi nadpriemer. Niežeby boli na tie peniaze odkázaní, no zišli by sa, život v Taliansku je drahý. Už som Danila párkrát počula povedať, že on sa na to može vykašlať, keďže aj tak značnú časť svojich ťažko zarobených peňazí musí odovzdať ( daňové zaťaženie je v Taliansku fakt hrozivé) a v konečnom dôsledku z nich žijú oni, čierny, ako ich domáci, tak trocha hanlivo nazývajú. Keď chodíme na prechádzky, často chodíme okolo domov, ktoré patria prisťahovalcom. Od ostatných domov sa odlišujú iba tým, že väčšina domácich sa stará o okolie svojich domov, majú pekné, upravené záhrady a všade plno kvetov. Domy prisťahovalcov vyzerajú opustene. Celé dni majú zavreté okenice. Že tam niekto býva naznačuje iba občas opraté a ledabolo po balkóne rozvešané prádlo. A samozrejme satelit, veď čo by inak celé dni robili. Nechcem ich ale hádzať všetkých do jedného vreca. Určite sú aj takí, čo majú vôľu pracovať a začleniť sa, takisto ako napríklad medzi našimi rómskymi spoluobčanmi. Rozhodne sa nechcem hrať na niekoho, kto v jednom blogu vyrieši vážny celoeurópsky problém. No myslím, že jednoznačne na jeho vyriešenie, by všetci zainteresovaní mali zmeniť prístup. Vlády týchto krajín by mali vyriešiť, ako ich integrovať a či vôbec. Možnosťou je aj nechať im ich mestské časti, „getá“, nech si tam žijú svojim životom ( ako je to podľa mňa teraz). No to nič nerieši. Zo strany prisťahovalcov je potrebná vôľa prispôsobiť sa a pracovať, zarábať si na živobytie. I keď neviem, či je to možné, keď si predstavím moslimov a ich spôsob života (islam), ktorý je tak diametrálne odlišný od spôsobu života domácich. Napríklad s ich prístupom k ženám je to problematické – žiaci odmietajú rešpektovať učiteľky, ženy a problém je na svete. Aj domáci obyvatelia by mali mať vôľu zmeniť prístup, no zatiaľ nemajú dôvod, keďže sa im prisťahovalci javia ako pijavice. Tak, to bol môj skromný názor a som zvedavá na vaše príspevky v diskusii. Je teda toto spolužitie, multikulturálna spoločnosť možná alebo je to len naivný detský sen na míle vzdialený od reality?